PRVÝ RODINNÝ VÝLET KARAVANOM

Plno načítaných blogov a článkov o karavaningu, horúčnaté chystanie itineráru, jedálnička, „nutnej“ batožiny. A napriek tomu, keď som stála oproti „Delte“ – nášmu novému domčeku na kolieskach – cítila som sa ako totálny nováčik, ktorý nič nevie a hlavne-hlavne má vééééľký rešpekt: pred tým veľkým autom, pred všetkými tými gombíkmi, pred zodpovednosťou, pred očakávaným dobrodružstvom.

Majiteľ nám všetko podrobne vysvetlil – čo sa ako zatvára-otvára ( dôležitá vec: „Nič sa nerobí nasilu.“- len objaviť ten patent nám niekedy dalo zabrať…), zapína-vypína, kedy sa môže pustiť plyn, kedy sa naopak musí vypnúť, ako sa prehodí plynová bomba, ako sa vypúšťa špinavá voda, ako sa vyprázdňuje septik, ako sa napája elektrina, kde je nádrž, ako sa púšťa kúrenie, chladnička, teplá voda, ako si skontrolujeme stav batérie, ako sa vozidlo pohybuje po ceste, ako sa správa chvost karavanu v zákrute ( veľmi mi pomohla predstava. „ Ako keby ste niesli na pleci dlhú drevenú latu, vy sa otáčate síce doľava, ale lata sa točí doprava!“). Poviete si, že hodinová inštruktáž je dostatočne dlhá, pre mňa ani zďaleka nebola. Mala som pocit, že mám hlavu ako melón z prebytku potrebných informácií, ktoré mi vyliezali zo všetkých otvorov von. Ešteže sme na to boli dvaja s manželom… a ešteže sme mali počas jazdy non-stop „priateľa na telefóne“, rozumej tým majiteľa, ktorý nám opakovane pomáhal riešiť neznáme situácie. Z môjho pohľadu, tento pocit istoty bol k nezaplateniu. Jedine v nočných hodinách sme nechceli rušiť a aj preto sme mali prvú noc „chladnokrvnú“, nakoľko vo svojej snahe „všetko poctivo vypnúť“ som vypla aj kúrenie a do rána sme mali vo vnútri karavanu krásnych 10 °C. Ale aspoň máme na čo spomínať!